PAVEL „HIRAX“ BARIČÁK: „KEDYSI SOM BOL ZAKOMPLEXOVANÝ CHALAN BEZ PREDSTAVY, ČO BUDEM V ŽIVOTE ROBIŤ“

DSC_0311

Prečítať pár riadkov o mojich obľúbených Šlabikároch ste už na blogu možnosť pred pár mesiacmi mali, kto by to bol povedal, že sa presunieme na vyšší level a ja vám osobne vyspovedám práve dotyčného autora. Som veľmi vďačná za túto príležitosť a v neposlednom rade za dávku inšpirácie a pozitívnej energie, či už z Paľkovej prednášky alebo z osobného stretnutia, ktoré sa nám podarilo veľmi spontánne, no za to príjemne uskutočniť. Dnes vám konečne prinášam rozhovor s Pavlom Hiraxom Baričákom – tvorcom nie len motivačnej literatúry, ale i úspešných románov, cestopisov či básní.

Na úvod by ste sa nám mohli predstaviť, najmä ľuďom, ktorí o Vás a Vašej tvorbe ešte nepočuli. Kto ste a čo robíte?

Som muzikant, spisovateľ, cestovateľ, fotograf, bloger a neviem, čo na mňa všetko ešte ľudia vymysleli. Som v prvom rade človek, mám rád prírodu, hory, či saunovanie – som taký obyčajný človiečik, ktorý píše motivačnú literatúru, cestopisy, romány a básne. Mám aj knižné vydavateľstvo, občas vydávam knihy aj mini-autorom, mám svoju metalovú kapelu Ramchat venujem sa veľa ďalším aktivitám. V neposlednom rade, som otec. Mám 2 malé detičky a rodina je pre mňa základ, je momentálne na prvom mieste.

Ste známy najmä Vašou motivačnou literatúrou a duchovnom, ktorým sa venujete. Kedy a ako ste zistili, že je pozitívne myslenie tá správna cesta a začali ste sa týmito vecami okolo viac zaoberať?

Myslím si, že som bol pozitívny už odmala, pozitívnu energiu som mal v sebe vždy a veľmi veľa, možno som ju ale ako rocker venoval do hlúpostí a irónie. Najväčší zlom nastal, keď som mal 33 rokov a rozpadol sa mi vzťah. Napísal som prvý román Raz aj v pekle vyjde slnko, no už predtým som sa o tieto veci trochu zaujímal. Napríklad, ako vysokoškolák som bol 3 roky na surovej strave, bol som 3 roky vegetarián a 1 rok laktovegetarián. Keď si človek vyčistí telo, začne rozmýšľať odkiaľ sme tu, na čo sme tu, aké je naše poslanie a ďalšie iné filozofické úvodné otázky každého človeka, ktorý začne hľadať. V románoch to bolo trochu spomínané medzi riadkami, potom som napísal Šlabikár, začal som robiť prednášky a celé sa to otvorilo. Keď som robil prednášky na začiatku, rozprával som pred deviatimi či jedenástimi ľuďmi, sedeli okolo mňa na stoličkách a počúvali, čo im hovorím. Bolo to úžasné a bol som zo srdca šťastný, že im viem odpovedať na ich otázky a vedia sa aj vďaka mne posunúť ďalej. Už vtedy som zistil, že ma to napĺňa a že je to to, čo chcem v živote robiť a robí ma to šťastným. Nemal som z toho ani peniaze. Samozrejme, potom sa to otvorilo do väčších čísel a do väčšieho počtu, no duša potom začne cítiť, že je toho už trošku veľa. Budúci rok plánujem toho asi o polovicu menej.

Máte obrovský dar reči a na prednáške v Malackách (a určite nie len tam) ste pôsobili prirodzene a nebojácne. Ako to robíte? Pociťujete vôbec niekedy pred prednáškami trému?

Na prednášky si nikdy nič nechystám, no na druhej strane, rozprávam podobné veci už niekoľko rokov, skladám určité oblasti do seba a obmieňam to len o moje nové zážitky a skúsenosti, ktoré sa mi práve hodia. Niekedy poviem tri vety nové, niekedy otvorím celú oblasť, inokedy je 80% prednášky to, čo som vravel na prednáške pred mesiacom. Z roku na rok sa to ale mení, ide najmä o to, čo v živote zažívam nie len ja, ale i ľudstvo a spoločnosť. Je to pekne vidieť i podľa správ a starostí, ktoré mi ľudia píšu na sociálnych sieťach a prosia o radu – každý mesiac má svoje „trampoty“ a v každom mesiaci je tá oblasť iná. Vždy to ide z numerológie. Raz sú to vzťahové veci, raz sú to nevery, raz je to celospoločenské – napríklad, február je určite celospoločenský, sú tu najmä strachy z neistoty či štát verzus občan.

Veľa ľudí na Slovensku Vás považuje za svoj vzor a myslím, že nie som jediná, ktorá si veľmi Vašu tvorbu váži. Máte aj Vy vo svojom živote svojho guru či vzor, ktorého obdivujete?

V prvom rade by som chcel ľuďom povedať, aby si ma nebrali za vzor – som obyčajný chalan z ulice a mám veľa nevysporiadaných vecí, ktoré musím vyriešiť, veľa hriechov som vykonal a pravdepodobne ako človek v tele ešte aj vykonám, som tu, aby som sa stále učil. Čo sa týka mojich vzorov, najviac ma ovplyvnil Osho, no vnímam aj Miguela Ruiza či Eckharta Tollea, sú to všetko ľudia, ktorí rozprávajú niečo podobné ako ja, len inými slovami a často idú ešte vyššie – prihovárajú sa tým, ktorí chcú ísť do osvietenia. Ja osobne si myslím, že sa "patlám" len v prvej polovici cesty psychologických riešení – očistenie, vzťahy, sebaodpustenie. 

Aká je Vaša obľúbená kniha čo sa týchto „kruhov“ týka?

Je veľa kníh, ktoré som čítal veľmi dávno ale veľmi ma v tom čase ovplyvnili. Medzi moje obľúbené patria Miluj svoj život, Sila prítomného okamihu či Tretie oko, ktoré sú bestsellery k tejto téme a myslím si, že ich možno považovať za základné – popisujú, ako to tu funguje, prečo sme tu, ako pristupovať k problémom a prečo vlastne prichádzajú.

16933684_1091739220952554_1028128518_n

Ste taktiež vášnivý cestovateľ a píšete cestopisy. Ktorý cestopis z Vašej tvorby je Váš najobľúbenejší?

Určite je to Ekvádor, strávil som tam asi 3 týždne a zažil som tam toho veľmi veľa, bola to pre mňa otvárajúca cesta. Našťastie, Ekvádor nie je príliš veľký a dalo sa toho stihnúť veľa. Má prales, má oceán, no má aj vysoké hory. Vyšiel som tam sopku Illinza Norte s veľkým strachom a to ma povzbudilo začať so strachmi pracovať. Pri Ingapirce som dokonca zažil obrovský flashback do minulého života a cítim, že mi dala táto cesta veľmi veľa. Momentálne pracujem na cestopise z Nepálu a myslím si, že to bude môj nový miláčik. Bola to úžasná cesta, užíval som si kráčať okolo obrovských kopcov, ktoré Nepál ponúka a ísť vo výške 5000 metrov. Hory očisťujú a človek si tu môže odpovedať na veľa otázok.

Je na svete ešte nejaká krajina, ktorá je Vaša vysnívaná a zatiaľ ste ju nemali možnosť navštíviť?

V prvom rade to nerobím programovo, napríklad, teraz je veľmi populárny Island a úprimne, Island ma zatiaľ vôbec neláka a aj keď je v trojici TOP najnavštevovanejších krajín, nepôjdem tam len kvôli tomu, že o tom napíšem cestopis a bude sa to dobre predávať. Láka ma Rusko, milujem ho a súčasne ho nenávidím, čo súvisí s mojimi minulými životmi – v Rusku som bojoval aj proti boľševikom a aj proti fašizmu, preto nemám rád ani komunizmus ani fašizmus. Určite musím navštíviť Volgograd a fascinuje ma aj Transsibírska magistrála.

Vaše Šlabikáre majú obrovský úspech nielen na Slovensku, ale i v Česku. Plánujete pokračovanie?

Ja osobne to takto nerobím. Človek si povie, že už je druhý rok od vydania žltého Šlabikára a pýtal by sa ďalší. Nemôžem to tak robiť. Možno nebude žiadny, možno bude. Rok a pol som nevydal žiadne básne, pritom som ich vždy vydával každý rok. Keď neprišli, tak neprišli. Človek nemôže písať ani tvoriť nasilu. Momentálne pracujem na Nepále, ktorý by som chcel vydať medzi aprílom až júnom  a po ňom sa pustím, respektíve som sa už pustil do románu. Toto mám v pláne, po dokončení románu sa mojej duše spýtam, čo idem robiť ďalej. 

Ako znášate kritiku na Vašu osobu, názory či tvorbu? Reagujete na ňu alebo ju ignorujete?

Zo začiatku som bol na to veľmi citlivý, bolelo ma všetko, čo ľudia proti mne napísali, najmä preto, lebo som veľakrát vedel, že to, čo píšu, nie je pravda, aspoň nie úplná. Po čase som pochopil, že ich aj tak nezmením a najmä, nedokážem zmeniť ich pohľad na svet, ktorý je možno niekedy odlišný od toho môjho. Nemá význam s takýmito ľuďmi bojovať, možno len vtedy, keď hovoria nejakú „špinu“. Ja už som bol homosexuál, pedofil, fašista či satanista, vymysleli na mňa už hocičo. Je to o lekcii pracovať so strachmi. Tu sa už pomaly dostávam k mojim minulým životom – v jednom som bol veľmi pyšný a egoistický, už som sa pomaličky považoval za vládcu krajiny, naopak, v tom druhom som bol zneužitý a zradený. Sú to dve veci, ktoré sa vo mne bijú – sila a pokora.

Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí sa v živote nevedia nájsť, majú nízke sebavedomie a chceli by začať robiť veci inak?

Ja, ako tu sedím, môžem otvorene povedať, že som bol jeden čas obzvlášť zakomplexovaný, vystrašený pred ľuďmi, zmätený chalan, introvert, nevedel som čo budem v živote robiť a nemal som predstavu, čo chcem dosiahnuť. Nič netreba súriť, ani prvé milovanie, ani prvý vzťah, nevyčítať si „ja som panna alebo panic“, „tento už má skoro firmu a ja nemám nič“…Všetko má svoj čas a všetko to príde. Samozrejme, treba si začať tieto veci na sebe viac všímať – prečo sa hanbím povedať niečo v partii, prečo som ten, z ktorého sa každý smeje, prečo som ten, ktorý nevie prejaviť svoje emócie?  Toto sú otázky, ktoré by si (nielen) mladý človek mal začať klásť a mal by ich začať prekonávať. Ako som spomínal, práca so strachmi. Maličkými krokmi ho začať uvoľňovať. Keď sa duša má prebudiť a bude správny čas, prebudí sa, to si môže byť každý jeden istý. Ak tu má niečo pre ľudstvo zachovať, či už v oblasti umenia, kultúry, filozofie, v hocičom, duša si to bude pýtať a človeka zaiste nasmeruje.

Posledná myšlienka, ktorá Vám práve teraz napadne?

Myslím, že ich tu už odznelo viac. Človek by mal zosumarizovať, či skôr búra alebo spája. Ak bytosť už iba nadáva, osočuje, intriguje, či fajčí trávu, vidí sa čierne. Duša sem neprišla na to, aby robila tieto negatívne pochody. Duša chce kvitnúť, chce byť veselá, chce tvoriť, chce spievať, chce pomáhať. Po tejto rekapitulácií sa treba duše spýtať, čo chce robiť a začať s tým. V tomto prípade už nemám právo nikomu radiť čo by robiť mal, každá jedna duša je iná a pýta si iné veci. Niekto chce jazdiť na skateboarde, niekto chce maľovať, iný športovať, blogovať či dosiahnuť kariéru inžiniera. Každý z nás je jedinečný.

Paľkovi a jemu spoločníkovi Jurajovi Hnilicovi ešte raz veľmi pekne ďakujem za ochotu a príjemne strávené poobedie. Sú to skvelí ľudia a bolo mi cťou tento rozhovor uskutočniť!

You may also like

Jeden komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Website Protected by Spam Master